Nepoškvrnené Počatie Panny Márie (2.)

Základom všeobecnej viery Cirkvi v to, že Mária je nepoškvrnene počatá je tradícia, ktorá siaha až do za-čiatkov kresťanstva. Už v 2. storočí sv. Justín a sv. Irenej a v 3. storočí Tertulian, používajú protiklad Eva - Mária. Eva bola príčinou zatratenia ľudského rodu a Mária bola príčinou jeho vykúpenia. Na túto paralelu sa odvoláva aj pápež Pius IX. vo svojej bulle "Ineffabilis Deus", ktorou vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Pápež tam píše: "... Eva, ktorá poslúchla hada, prišla nielen o svoju prvotnú nevinnosť, ale sa stala aj jeho otrokyňou. Najsvätejšia Panna však prvotný dar sústavne zveľaďovala a nielenže hadovi nikdy nenaklonila čo len ucho, ale moc jeho i vládu, mocou, ktorú dostala od Boha, úplné porazila."

Cirkevní otcovia sa snažili rozumovo zdôvodniť toto Máriino privilégium. A tak už v "Aktoch umučenia Sv. Ondreja", ktoré sú datované na 3. storočie, čítame: "Ak Adam bol stvorený z nepoškvrnenej zeme, tak bolo potrebné, aby sa z Nepoškvrnenej Panny narodil Boží Syn." Sv. Cyril Alexandrijský, ktorý žil na začiatku 5. storočia (+ 444), podáva nasledujúci dôvod: " Kto to kedy videl, aby si staviteľ staval dom a prv by ho dal na bývanie svojmu najväčšiemu nepriateľovi?" Sv. Sofronius (+ 638) sa snaží už vysvetliť, ako je možne, že Panna Mária, bez toho, aby sme spochybnili pravdu o všeobecnom vykúpení skrze Krista, je počatá bez poškvrny dedičného hriechu. "Nikto nebol prv očistený, len Ty... Svätá dušou a nepoškvrnená telom, oslobodená od všetkej skazy." Je tu jasne povedané o vykúpení mocou Kristovej smrti, ale vopred.

Táto všeobecná viera pôvodnej Cirkvi v Nepoškvrnené Počatie Panny Márie sa stala veľmi diskutovanou v stredoveku. Ťažko bolo špekulatívnym myslením scholastiky zosúladiť pravdu o Nepoškvrnenom počatí s tajomstvom všeobecnej spásy. Preto odporcami tejto pravdy boli aj tak veľkí mariánski ctitelia ako Sv. Bernard, Sv. Bonaventúra, Sv. Tomáš Akvinský.

Riešenie problému našli vo vysvetlení, ktoré naznačil už sv. Sofronius. Mária bola zachránená pred hriechom preventívne. To, čo v nás pôsobí krst, v Nej urobil Duch Svätý už pri jej počatí. Túto teóriu vypracoval veľký zástanca pravdy o Nepoškvrnenom počatí, františkán, Bl. Duns Scotus. Svoju teóriu prirovnal k dvom spôsobom, ako človeka dostať z priepasti. Možno ho z nej vytiahnuť alebo zabrániť, aby do nej padol. Všetci ľudia padli do priepasti, boli v stave choroby, len Mária bola pred pádom a chorobou zachránená, aby Ježiš mal pripravené dôstojné bývanie. Teda Tradícia bola tým, čo sa najviac pričinilo o uznanie tejto pravdy za dogmu. Dôležitý je tu aj postoj pápežov, ktorí vždy boli naklonení tejto pravde. Pápež Pius IX., vo svojej bulle ako jeden z dôvodov, prečo vyhlasuje pravdu o Nepoškvrnenom Počatí za dogmu, uvádza postoj svojich predchodcov na Petrovom stolci k nej. Zaviedli slávnosť Nepoškvrneného počatia, schvaľovali modlitby ku cti Nepoškvrnenej a rehoľné inštitúty, ktoré si za patrónku vybrali Nepoškvrnenú. Dokonca sami sa snažili túto pravdu vysvetľovať a tým, ktorí proti nej vystupovali, ukladali tresty.

Na záver musíme ešte dodať to, o čom píše sám Pius IX.: žiadosť o vyhlásenie tejto dogmy bola prejavom jednomyseľnosti biskupov, kňazov, rehoľníkov, panovníkov a celého Božieho ľudu, ktorí už od dávna prosili o túto milosť.

Z tohto veľmi stručného prierezu dejinami vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie vidíme, že nebola to pravda, ktorá vznikla vedeckou prácou nejakého teológa. Ale je to pravda zasiata vo Sv. Písme, ktorá dozrievala až do 19. storočia, tak v búrlivých dišputách teológov, ale nado všetko v úprimnej viere a úcte Božieho ľudu, ktorá sa prejavila najmä v liturgii.

Adam Baran OFMConv.